Ako sa stať členom?

Ak by ste mali zhodnotiť súčasnú politickú situáciu jednou vetou ako by ste ju zhodnotili?

Asi ťažko je ju zhodnotiť jednou vetou. Poviem ich niekoľko. Určite nás neteší súčasná politická situácia na Slovensku. Ale na druhej strane, keď sa pozrieme aj na zvyšný svet, vidíme, že tam tak isto tá situácia nie je úplne ideálna. Keď by niekto videl včerajšiu televíznu debatu kandidátov na prezidentov Spojených štátov, tak bola takisto relatívne ostrá. 

Je pravda, že momentálne je vysoká polarizácia spoločnosti, ktorá neprispieva k ukľudneniu spoločenskej situácie a samozrejme neprospieva ani biznisu, ani vzťahom, ani ničomu. Čiže nie je to jednoduché, ale na druhej strane musím povedať, že štát po Covide a po posledných vládach začína fungovať. My, ako priemyselníci, to vnímame, že tie štátne inštitúcie sa dostávajú späť do nejakej kondície, ktorá nám dáva nejakú nádej, že by to budúcnosti mohlo byť lepšie.

Spamätal sa už priemysel z energetickej krízy? Ako to vnímate? Už je táto kríza za nami?

Treba sa na to pozrieť z dvoch pohľadov. Jeden pohľad je, že na Slovensku sú priemyselné podniky, kde cena energie nemá zásadný vplyv na výrobnú kalkuláciu. Napríklad automobilový priemysel, kde cena energii tvorí možno dve, tri, štyri percentá z celkovej výrobnej ceny. Takisto v skupine, ktorú riadim ja. Pri tých obratoch, ktoré robíme, tá cena má vplyv len možno na výšku toho, či zaplatíme o dva alebo tri milióny viac za elektrickú energiu, ale rozhodne to nie je likvidačný faktor.  

Ale potom tu máme vysoko energeticky náročný priemysel. Napríklad výrobná cena energie v takej zlievarni, kde energie tvoria zhruba 30 % nákladov. Tam je to už kritické. My sa dostávame pod obrovský tlak konkurencie z Indie, Turecka a iných štátov, ktoré sú jednoducho lacnejšie z dôvodu týchto výrobných nákladov. Okrem toho majú lacnejšie mzdové náklady a iné náklady, jednoducho niektoré veci nám dodávajú výrazne lacnejšie ako ich vieme vyrobiť v Európe. Najlepším príkladom je napríklad oceľ. My pred dvomi rokmi sme nakupovali oceľ zhruba za 1500 euro za tonu plechu. Dnes kupujeme za 700 eur. No to znamená, že ten pretlak ocele, ktorý prichádza do Európy, robí tak obrovskú paseku, že dnes sú tie oceliarne skutočne na hrane možného. 

Európska únia k tomu postavila aj nejaké ciele v rámci dekarbonizácie. To znamená, že tie hutnícke podniky by mali masívne investovať do postavenia nových peci. Budú to hlavne elektropece. A jednoducho na to sa nevytvárajú žiadne zdroje momentálne. Čiže skôr tie fabriky v Európe, čo sa týka ťažkého priemyslu, sú skôr na zavretie, ako na nejaký ďalší rozvoj.

Európa si musí povedať, čo chce vlastne robiť. Chce tu mať ťažký priemysel? Chce tu mať zlievarenstvo? Zoberte si situáciu so Žiarom nad Hronom. My sme zavreli jednu z najmodernejších hlinikární v Európe. Nie preto, že by bola neefektívna. Hlavným dôvodom bola vysoká cena elektrickej energie. Napríklad Portugalsko a Španielsko, ktoré nie sú napojené na klasickú európsku energetickú sieť, majú rádovo nižšie ceny elektrickej energie. A to sa bavíme o európskom trhu. Čiže tých problémov v rámci elektrickej energie je veľa a ešte dlho bude trvať pokiaľ sa z toho dostaneme. 

Viete, ja si myslím, že aj k dekarbonizácii je najjednoduchšie postaviť si cieľ 2035, 2050. Pozrite sa, čo nainvestovali svetové automobilky do elektrifikácie automobilov. To sú stovky miliárd eur. Dnes sa tie autá nepredávajú. A čo s tým budeme robiť? Niektoré automobilky sú pomaly na bankrot. Čiže ja si myslím, že k dekarbonizácii poďme, ale musíme k nej dospieť. Nemôžeme si postaviť ciele, že niekto si niekde zmyslí a napíše na papier 2035 a všetci to teraz ideme. Ale áno, musíme vybudovať infraštruktúru, musíme sa na to pripraviť a možno to nebude 2035, možno to bude 2050, ja neviem, možno to bude 2060. Ale rozhodne toto, čo sa dnes v Európe deje, to zabíja Európu.

Umelá inteligencia, digitalizácia, robotizácia ovplyvňujú ďalší vývoj. Hovorí sa o riadenej migrácii, odlive mozgov, že máte veľký problém v súčasnosti nájsť zamestnancov. Môže toto nejakým spôsobom pomôcť?

Myslím si, že sme na prahu jednej z najväčších spoločenských a priemyselných revolúcií a výziev, pred ktorými ľudstvo stojí. Umelá inteligencia zásadným spôsobom zmení náš pohľad na to, ako má svet fungovať v lepšom alebo v horšom. Myslím si, že aj oveľa múdrejšie hlavy sa dnes zaoberajú tým, akým spôsobom vlastne v tej umelej inteligencii pokračovať. My sme k tomu mali minulý týždeň v našej jednej fabrike veľkú diskusiu, kde sme si pozvali aj nejakých odborníkov z oblasti umelej inteligencie.

A skutočne tá inteligencia na jednej strane môže pomôcť a na druhej strane môže poškodiť. Povediem vám len jeden príklad. Bude strašne dôležité, aké informácie o sebe, a teraz sa bavím o priemyselnej výrobe, firmy dajú na sieť. Lebo každú informáciu, ktorú dáte na sieť, už nebudete vedieť zastaviť. Nebudete vedieť, čo sa s ňou deje. Nebudete vedieť, kto s ňou pracuje. Zoberme si takú vec, ako sú konštrukčné a technologické dáta. Dá ich niekto na sieť? Keď ich dáte, môže sa stáť, že umelá inteligencia na základe vašich dát skonštruuje ten výrobok pre niekoho úplne iného. To znamená, že ten problém, ktorý s tou umelou inteligenciou je, je obrovský. Na jednej strane naozaj môže obrovským spôsobom pomôcť, ale na druhej strane môže obrovským spôsobom poškodiť.

Čo sa týka migrácie, budeme sa musieť naučiť žiť v multikultúrnej spoločnosti. My nebudeme vedieť žiť bez migrácie, či sa to niekomu páči alebo nie. Zásadnou otázkou je, a to je môj názor, mali by sme mať len riadenú migráciu. To znamená prijať do spoločnosti ľudí, ktorí zdieľajú naše hodnoty ľudské, náboženské, pracovné, proste tie, ktoré táto spoločnosť vyznáva. Ale ak si myslíme, že budeme vedieť žiť bez prílevu zahraničnej pracovnej sily, tak to je iluzórne. 

Jednak demografický vývoj Slovenska je zlý. A druhá vec je, že vplyvom lepšieho zdravotníctva, aj keď na Slovensku je to možno trošku komplikovanejšie, to obyvateľstvo sa dožíva stále dlhšieho veku. Čiže to je tá druhá vec.

Tretia vec je, my si občas hodíme gól aj do vlastnej brány. To sú tie predčasné dôchodky a podobné veci. Minulý rok v júli poberalo predčasný dôchodok 13-tisíc ľudí a tento rok 45-tisíc ľudí. To znamená, že my sme schopní ako spoločnosť si sami zlikvidovať pracovný trh, pretože urobíme nejaké nevhodné politické rozhodnutie.

Ako prilákať talenty alebo zabezpečiť, aby tu tie talenty vôbec zostali?

My máme, ja si myslím, ešte stále základné štrukturálne problémy v slovenskom školstve. Musíme si uvedomiť jednu vec. Že školstvo, a to sú také tie klišé, bohužiaľ, ktoré sa hovoria, je skutočne beh na dlhú trať. Vy na to, aby ste mali vysokoškolákov, musíte najprv vychovať pedagógov, ktorí tých vysokoškolákov budú učiť. A musíte ešte predtým nastaviť celý proces od základnej a strednej školy.

Dnes na Slovensku zhruba 30 % absolventov vysokých škôl nerobí v profesii, ktorú študovali. Mne sa hlásila za asistentku jedna mladá slečna, ktorá skončila cirkevnú etiku v Banskej Bystrici. Alebo keď sa opýtate pána Uhríka z Volkswagenu, tak vám povie, že možno 20 % ľudí, ktorí vyvážajú autá vo Volkswagene v Bratislave, majú vysokoškolské vzdelanie.

Čiže mali by sme sa zamyslieť nad tým, nakoľko efektívne dnes využívame prostriedky, ktoré dávame do školstva. Viete, štát garantuje cez ústavu bezplatné školstvo. To znamená, že každý jeden občan tohto štátu na to školstvo prispieva. Aj ľudia, ktorých deti napríklad nikdy nebudú študovať na vysokej škole. A všetci sa pozerajú, nakoľko efektívne sú tieto prostriedky využívané. Napríklad v doprave existuje tzv. zmluva o obstaraní vo verejnom záujme. To znamená, že štát si objedná tú dopravu, ktorú z pohľadu štátu potrebuje. U nás na školách študuje kto chce, čo chce, koľko chce, bez ohľadu na to, či to ten štát potrebuje alebo nie. Ja si myslím, že s tým budúcností bude treba niečo urobiť.

O niečo lepšia situácia je, myslím, v duálnom vzdelávaní. Tam sa to nejakým spôsobom celkom naštartovalo.

Ale takisto v základnom vzdelávaní. Nejaké tie svetové tabuľky hovoria, že základná škola je efektívna vtedy, keď má minimálne 800 až 1000 žiakov. My ešte stále máme tie málotriedky v školách, kde prvý až štvrtý ročník učí v podstate tá istá učiteľka a dokopy má celá ta škola 30 detí. Takisto s tým budeme musieť niečo urobiť. Ja na jednej strane vnímam pohnútky rodičov pre ktorých je to samozrejme podstatne pohodlnejšie, že tie deti študujú v mieste, kde bývajú. Ale na druhej strane je to v podstate pre tie deti a ich budúce vzdelávanie samozrejme mínus. To už nehovoríme o nejakom športovom vyžití, kultúrnom vyžití atď. Čiže v tom školstve máme zúfalo veľa problémov. A to školstvo bude kľúčové pre nás v budúcnosti.

Keď začnete vyrábať niečo pre nejakého zahraničného dodávateľa z jeho výrobnej dokumentácie, tak on pozná tie výrobné náklady lepšie ako vy sami. Jediná šanca, kde môžete mať akú takú pridanú hodnotu je, keď to vymyslíte. A ešte najlepšie je, keď vymyslíte niečo, čo nikto iný nemá. Ja by som bol tiež rád, keby na Slovensku boli firmy typu Amazon a Google a mali by sme tu super zisky a super príjmy, ale jednoducho toto všetko sa stalo cez to, že tam mali ľudí, ktorí to dokázali vymyslieť, nie vyrobiť. BMW nie je najziskovejšia automobilka na svete preto, že má značku BMW, ale preto, že to BMW vymyslela. Toto je ten kľúč.

Na čo by sme sa mali sústrediť, aby sme udržali krok s vyspelou Európou a zároveň, ktoré príležitosti Slovensko využilo naplno a v ktorých sme zaostali za potenciálom?

Charakter krajiny neviete zmeniť zo dňa na deň. Ja stále hovorím, že Slovensko je priemyselná krajina. Súhlasím, že obrovská budúcnosť nás čaká v oblasti digitalizácie a umelej inteligencie. Ale aj tie počítače, káble a Wi-Fi musí niekto vyrobiť, čiže bez priemyslu sa to určite nebude dať. To znamená, že sme priemyselná krajina. Súhlasím s tým, že na Slovensku žijú pracovití ľudia, ktorí pracujú. Uvidíme, ako sa nám to podarí u mladšej generácie, ale rozhodne tá staršie generácia je nastavená pracovať. To je obrovská výhoda. 

Súhlasím s tým, že Slovensko je výborné miesto na život. Porovnanie cena-výkon, to znamená, že čo dostávate za to, čo platíte, je tu veľmi dobrá.

Viete, my sme exportný trh. Pre päť miliónov ľudí niečo vyrábať je hlúposť. Kľúčová vec pre nás bude vzdelanie budúcej generácie. Toto je absolútna priorita. Nakoľko budeme mať vzdelaných ľudí, tak sa bude Slovensku dariť. 

Môže automatizácia, robotizácia a umelá inteligencia aspoň čiastočne nahradiť nedostatok zamestnancov spôsobený demografickým starnutím Slovenska a zvýšiť efektivitu práce tak, aby pokryla chýbajúce pracovné pozície, ktoré trh nedokáže obsadiť?

Umelá inteligencia určite niektoré procesy zjednoduší, niektoré procesy zautomatizuje, ale nemyslím si, že krátkodobo to bude všeliek na to, aby sme nepotrebovali zamestnancov.

Môj osobný názor je, že v nejakom časovom horizonte bude musieť zaviesť svet tzv. daň z robotov. Proste tú robotizáciu nezastavíme. Skutočne tie roboty dokážu nahradiť tú ľudskú prácu obrovským spôsobom. Dnes kupujeme roboty, kde návratnosť je dva, tri roky. Uvediem príklad. V nejakej fabrike máme možno 80 lakírnikov a robíme tam plne robotickú linku na striekanie. Nakoniec ich zostane šesť. Tento proces bude pokračovať a samozrejme bude čiastočne vykrývať ten demografický mínus, ktorý tu bude vznikať. Ale určite budeme potrebovať aj ďalší prísun zahraničných zamestnancov.  

Mladá generácia dnes má možno aj trošku odlišné predstavy, akým spôsobom chce vstúpiť do pracovného procesu, čo chce v tom pracovnom procese robiť. Vidíme, že vzniká obrovské množstvo zamestnaní influencerov a to nie je málo ľudí, ktorí niekedy vošli do klasického pracovného procesu. Veľa ľudí dnes chce robiť part-time job. Čiže chcú robiť dva, tri dni do týždňa alebo štyri hodiny.

 Sú dva základné problémy. Jednak naša legislatíva je ešte relatívne rigidná v tejto oblasti. Čiže nevieme sa tak rýchlo k tomu prispôsobiť. A druhá vec je, že priemyselná výroba má úplne iné parametre ako sektor služieb alebo podobné oblasti, ale v tej priemyselnej výrobe sa to jednoducho urobiť nedá. Takže určite budeme potrebovať naďalej nejaký štandardný prísun zamestnancov a hlavne dôležité bude ich aktívne vyhľadávať.

Na Slovensku dnes nerobí len ten kto nechce alebo nemôže. Nie je preto potrebné uvažovať o konsolidácii a zefektívnení štátnej správy, aby sa zhruba 10-tisíc pracovných miest presunulo do súkromného sektora, ktorý tieto pozície naliehavo potrebuje? Nemala by byť táto otázka témou pre politikov?

Ja si myslím, že otázka efektivity štátnej správy ide naprieč spektrom bez ohľadu na to, či ide o pravicu, ľavicu alebo stred. Všetci sa o to snažia a nikto to nikdy neurobil. Ale nielen na Slovensku. Ak dnes počúvate diskusiu v Českej televízii, tento problém takisto pri príprave budúcoročného rozpočtu relatívne vážne rezonuje.  

Treba na jednej strane povedať, že podiel obligatórnych výdavkov na hrubom domácom produkte alebo na štátnom rozpočte je, myslím, cez 90 %. To sú tie, ktoré štát musí platiť, ako napríklad sociálne zabezpečenie. A to je to, že čo máte platiť za to, že máte sociálne prijateľný štát. Je to vždy tá gnozeologická otázka, ktorá existuje.

Druhá vec je, nakoľko sme ako spoločnosť pripravení na takúto efektivitu. Súvisí to presne s digitalizáciou a automatizáciou štátnej správy. Zoberte si, že niektoré systémy, napríklad v zdravotníctve DRG, zavádzame koľko? Pätnásť rokov? A ešte stále ho nemáme. A nemáme ho z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je ten, že to dlho trvá. A druhý dôvod je odpor samotnej časti zdravotníkov k tomu, aby toto vôbec fungovalo. A sú na to rôzne dôvody, ktoré tí ľudia majú. Čiže určite by nám pomohlo to, keby štát fungoval efektívnejšie.

To je tá otázka. Potrebujeme toľko vysokých škôl? Potrebujeme toľko stredných škôl? Je to skutočne lepšie pre tú kvalitu? Bol niekedy taký bulharský seriál, ja si ho ešte pamätám, že nájdete nás Na každom kilometri. Myslím si, že so sieťou stredných škôl na Slovensku je to podobné. Máme toľko stredných škôl, koľko kilometrov diaľnic.

Určite je to téma, ale nie sú to úplne populárne témy. Samozrejme tí politici majú svoju voličskú základňu, ktorú si jednoducho nechcú týmto spôsobom pohnevať a preto je to podľa mňa tak, ako to je.

Čo by mala vláda robiť pre podporu exportu?

Ja by som to rozdelil na dva biznisy. Jeden je štátny a druhý súkromný. Ten súkromný je, ja by som to povedal tak, že pomôž si sám človeče a všetci ti pomôžu. Podľa mňa ten súkromný sektor sa spolieha viac na seba ako na štátne inštitúcie, aj keď samozrejme v prípade, že v danom štáte je nejaká afilácia lebo zastúpenie Slovenska, tak to pomáha. My máme niektoré firmy v zahraničí a je pravda, že keď tam ideme, tak sa stretávame s tými predstaviteľmi štátu. Ak potrebujeme, tak nám dajú nejaké informácie, ale nie je to primárne o tom, že štát tvorí tú orientáciu, ale štát pomáha.

A druhá vec je, že my si často hovoríme poďme exportovať, my sme exportný štát. Ale je otázka, že keby sme chceli postaviť takú nemocnicu, máme vôbec na to? Viete, Česi majú jeden rozdiel. Pred druhou svetovou vojnou boli asi najpriemyselnejší štát na svete. Mali Škodu, mali Kolben Daněk a mali Wichterleho. My ešte stále potrebujeme možno generácie na to, aby sme tieto veci dobehli. Oni sú v tomto podstatne ďalej a u nás to ide podstatne komplikovanejšie.

A tretia vec, úplne rozdielny je štátny biznis. Keď štát chce niečo kúpiť, tak si môže povedať, že bude to offset alebo niečo iné a dá sa do toho relatívne dobre súkromný sektor zapojiť. Ale hovorím, v tom predaj je to komplikovanejšie v tom, že musíte niečo tým štátom aj reálne ponúknuť. Ja sa vždy pýtam, či sme schopní to vôbec urobiť.

 A čo sa týka zahraničnej konkurencie, s tou budeme bojovať vždy. Tí Číňania sú tu, či sa nám to páči alebo nie. Pokiaľ nebudeme vedieť ponúknuť iné podmienky, tak jednoducho nebudeme v tých veciach úspešní.

Pozrite si celý záznam podujatia Titani biznisu televízie TA3:


Zdroj (foto, video): Televízia TA3

Scroll top