Do roku 2024 sa, bohužiaľ, preniesli výzvy, ktorým celý priemysel a slovenské firmy čelili už vlani – a navyše k nim pribudli aj úplne nové. To isté platí pre geopolitickú situáciu. Dúfali sme vo vyriešenie konfliktu na Ukrajine, no namiesto toho sa do neistoty dostal aj Blízky východ.
Vďaka poklesu inflácie a spotrebiteľských cien energií prišlo k zdanlivej stabilizácii. Zmeny v cenotvorbe rôznych druhov tovarov neboli skokové, takže domácnosti sa s ním vyrovnali jednoduchšie a reštartovalo sa bežné nákupné správanie populácie. Otázkou však zostáva, či sa počas tohtoročnej zimy budeme musieť zamýšľať nad potenciálnou krízou v súvislosti s plynom alebo výpadkami tepla.
Podnikateľom však fakt, že nečelíme bezprostredným problémom, nestačí. Firmy aj veľké podniky so stovkami zamestnancov potrebujú plánovať na oveľa dlhšie obdobie, než je koniec zimy alebo pár ďalších mesiacov. Ešte väčšmi to platí pre podniky s vysokou energetickou náročnosťou a potenciálnych investorov, ktorí by na Slovensko chceli prísť, budovať výrobné linky a spustiť ich o rok, dva či tri.
Podniky, ktoré odoberajú energie na základe spotových cien, nebudú riskovať príchod do regiónu, kde už o pár mesiacov môžu byť náklady dvojnásobné. Navyše, tento problém nemá len Slovensko, ktoré je k vojnovej zóne najbližšie, ale celá Európa. Z pohľadu predikovateľnosti a stability sú aktuálne USA či Ázia oveľa atraktívnejšími regiónmi. Pocítil som to aj v rámci dlhých rozhovorov so šéfom nemeckého zväzu priemyslu Siegfriedom Russwurmom, s ktorým sme si kládli otázku: „Investovali by ste do prostredia, v ktorom neviete mať zabezpečené vstupné parametre výrobného procesu aspoň na obdobie návratnosti investície?“
Naša zhoda nebola náhodná. Nemecko ako najväčšia európska ekonomika bezprostredne ovplyvňuje tú slovenskú. Paradoxom je, že hoci práve teraz by náš priemysel potreboval čo najväčšiu stabilitu na poli energií, v Nemecku sa kvôli rozhodnutiu odstaviť jadrové elektrárne po nehode v japonskej Fukušime a snahe prejsť na zelené zdroje nestabilita ešte zvýšila, čo problémy len prehĺbilo.
Od tejto témy neodbočím ani pri pohľade na automobilový priemysel, ktorý celú Európu ťahal minimálne od polovice 20. storočia. Úplne rozumiem a podporujem snahu odkloniť sa od fosílnych palív a hľadať ekologickejšie alternatívy. EÚ by ju však nemala pretláčať vďaka reštrikciám a nariadeniam, za ktorými nestoja analýzy možných dosahov na správanie zákazníkov a celý priemysel. Výsledky už dnes vníma každý z nás a obávam sa, že ich budeme pociťovať ešte poriadne dlho.
Európa dnes problémy celého sveta rieši oveľa viac než tie vlastné. Z hľadiska priorít by to pritom malo byť naopak. Vývoj spaľovacích motorov, v ktorom sme desaťročia dominovali ako globálny líder, sme dobrovoľne vymenili za ring, do ktorého môže ľahko vstúpiť ktokoľvek, a dostávame v ňom rany zo všetkých strán. Elektromobily sú totiž konštrukčne jednoduchšie ako spaľovacie vozidlá a vytvoriť infotainment či potrebný softvér dokáže oveľa viac firiem, ako skonštruovať sofistikovaný spaľovací motor s nízkymi emisiami.
Problémom Slovenska je zasa nekonečné čakanie na riešenia zvonku. Sme predsa súčasťou globálnej ekonomiky. Neplníme si však vlastné domáce úlohy. Investorov sme tradične dokázali motivovať aspoň lacnejšou pracovnou silou, no ak neotočíme trend, kvalifikovaných pracovníkov budeme mať čoraz menej.
Siemens aj podniky, s ktorými úzko spolupracujeme, stále dokážu na trhu práce nájsť šikovných a mimoriadne kvalitných absolventov. Je ich však žalostne málo a nepribúdajú – naopak, vidíme úpadok kvality študentov, ktorí na vysoké školy prichádzajú zo stredných škôl a z gymnázií. Mladých ľudí tak musíme motivovať k štúdiu technických odborov, alebo ešte lepšie, k štúdiu samotnej matematiky. Svet sa totiž čoraz viac točí okolo IT, technológií a vedy. Humanitné odbory majú v spoločnosti svoje miesto, no v priemysle, ktorému dominujú dáta, technológie alebo dokonca umelá inteligencia, musíme rozumieť aj číslam.
Pre Európu aj Slovensko tak platí rovnaká rada ako na kurze prvej pomoci. Sledujme svet okolo seba a v prípade, že máme príležitosť, silu a potrebné schopnosti, zachráňme každého, koho môžeme. Najprv sa však uistime, že nie je ohrozené zdravie alebo život nás samotných. Ako menšia ekonomika potom budeme mať unikátnu príležitosť oveľa rýchlejšie a ľahšie sa adaptovať na nové výzvy.
Článok prevzatý z HNonline.sk.
APZD
