V rozhovore s generálnym sekretárom Asociácie priemyselných zväzov a dopravy Andrejom Laszom sa dozviete:
- V akej kondícii je slovenský priemysel.
- Či už sa u nás naplno prejavila kríza v Nemecku.
- Prečo naše automobilky odolávajú nepriaznivým trendom.
- Či môžeme uvidieť zmeny v zelených cieľoch Bruselu.
- Aké zmeny v posledných mesiacoch vyháňali investorov z našej krajiny, najmä do Česka.
- Aké zmeny potrebuje segment a kde by sme sa mali inšpirovať.
V našom poslednom rozhovore z leta ste uviedli, že spomaľovanie v Nemecku čoskoro uvidíme aj v slovenskom priemysle. Pociťujeme toto spomaľovanie už od leta, alebo naplno ešte len príde po Novom roku?
Spomaľovanie pociťujeme už naplno, no rozhodne bude pokračovať aj v nasledujúcich mesiacoch. Koniec koncov, ľudia pracujúci v našich priemyselných podnikoch aj dnes môžu vidieť, že výroba nefunguje zväčša naplno, sú pozastavené niektoré zmeny, víkendové výroby a podobne. Aj naši členovia nám sami hlásia, že objem ich výroby nie je na takej úrovni, ako zväčša ku koncu roka býva.
Dá sa aj povedať, o ktoré segmenty ide?
Všeobecne môžeme povedať, že táto situácia sa dotýka automobilového, strojárskeho, elektrotechnického aj hutníckeho priemyslu. Celkový obraz dokresľujú aj dáta výrobcov kovov a betónu. U nich si ich zákazníci musia realizovať objednávky vopred, na základe čoho sa dá odhadovať ďalší vývoj segmentu. No a my dnes už vidíme, že práve ich objednávky čelia poklesu.
Môžeme teda očakávať ešte ďalšie zhoršenie situácie?
Áno, my už dlhšie tvrdíme, že sme na pokraji recesie. Svetové trhy v poslednom čase výrazne rástli, očakávať preto môžeme minimálne korekciu, no pravdepodobne aj recesiu. Ak sa pozrieme na výsledky rôznych akciových indexov, napríklad aj S&P 500, tak za rast indexu z celkovo 500 spoločností v poslednom období je zodpovedných osem, možno desať hráčov zaoberajúcich sa umelou inteligenciou, polovodičmi, ako je napríklad Nvidia a ďalší. Na Slovensku však výrobu takéhoto druhu ešte stále nemáme.
V posledných rokoch musel priemysel čeliť pandémii, nedostatku polovodičov, problému s logistikou, extrémne drahým energiám a mohol by som pokračovať ďalej. Ale zdalo sa, že sa situácia už upokojila. Aké negatívne faktory ovplyvňujú slovenský priemysel dnes?
Ak sa pozriem na posledný rok, tak najviac nás negatívne ovplyvňuje zlá predvídateľnosť legislatívy. Aby som len nekritizoval, tak musím aj pochváliť veci, ktoré sa podarili. Napríklad v prípade ministerstva školstva sa udiali zmeny, po ktorých sme volali desiatky rokov. Čiastočne redukujeme počet stredných škôl, ktorých máme viac ako 800, a podľa nášho názoru by sme si vystačili s počtom 200 až 300. Začali sa viac podporovať kvalitné školy a prebieha aj reforma celoživotného vzdelávania. Pozitívne zmeny vidíme aj z oblasti trhu práce, kde sa podarilo uskutočniť zmeny v oblasti systémov dovozu cudzincov. Stále sú tam síce nedostatky, no proces sa výrazne zrýchlil.
Kde je teda hlavný problém?
Problémom však je, že v oblasti ďalšej legislatívy vidíme naozaj veľkú nepredvídateľnosť z pohľadu toho, aké podmienky firmy budú mať. Videli sme nešťastný konsolidačný balíček, ktorý bol prijatý absolútne bez diskusie s kýmkoľvek, a vidíme aj poslanecké návrhy typu športové poukazy a ďalšie nezmyselné populistické návrhov a nezmysly, ktoré majú firmy platiť. Ďalej si treba uvedomiť, že firma má len jednu peňaženku, ktorú treba prerozdeliť. Medzi energie, medzi výrobu, medzi zamestnancov a tak ďalej. Príjmy a výdavky v takejto peňaženke sú zároveň naplánované na roky vopred. Automobilová výroba napríklad funguje v sedemročných cykloch a pri získaní produktu sa musia zaviazať, aké náklady počas tohto obdobia budú mať. Aj v dôsledku takýchto populistických návrhov sme pre zahraničných investorov stále menej zaujímaví. Netvrdím, že okamžite uvidíme prepúšťanie či stratu jednotlivých projektov.
Priemyselná výroba v celej eurozóne stagnuje, zatiaľ čo na Slovensku vykázala rast na úrovni 1,3 percenta. Potiahla vpred najmä výroba automobilov?
Osobne veľmi nerád komentujem dáta štatistického úradu. Treba si uvedomiť, že ide hlavne o objednávky, ktoré v určitom období čelia poklesu, inokedy vzrastu, a všeobecne sú volatilné. Áno, je pravda, že práve výroba automobilov medziročne stúpla o 20 percent. Nie je sa čomu čudovať. Dlhodobo tvrdíme, že automotive je kostrou nášho priemyslu, stojí až za polovicou nášho exportu.
Nie je to paradox? Vidíme, v akom stave je európsky automotive, a zároveň nám mnohí často aj pripomínajú, že práve sila tohto sektora môže z našej krajiny spraviť európsky Detroit. Naše automobilky však evidentne oproti mnohým iným európskym prosperujú. Dá sa teda povedať, že máme jednoducho šťastie v tom, aké produkty do slovenských fabrík zahraničné automobilky umiestnili?
Rozhodne celý výsledok závisí od toho, aké produkty sa u nás vyrábajú. Neberme však túto situáciu ako danú a ako niečo, čo tu vždy musí byť. Jednotlivé portfólio výrobcov sa obmieňa aj v čase a je vždy nutné, aby bojovali o nové vozidlá. Aj preto neustále tlačíme na zlepšovanie podnikateľského prostredia. Pretože aj tá automobilka dokáže prehrať boj o produkt so svojím interným konkurentom niekde v zahraničí.
V akej kondícii aktuálne je z vášho pohľadu európsky automobilový priemysel?
Európsky automobilový priemysel je v pomerne komplikovanej situácii. Vieme, že prechádza transformáciou a že v roku 2035 by mal nastať koniec predaja vozidiel so spaľovacími motormi. Vidíme, že elektromobilita nateraz európskeho zákazníka úplne nepresvedčila. Môže za to v prvom rade cena vozidiel s týmto pohonom a slabo rozvinutá nabíjacia infraštruktúra.
Všetci vieme, že automobilky v zásade splnili svoju domácu úlohu. Vynaložili desiatky, ak nie stovky miliárd eur na výskum a vývoj elektromobility. Súčasne však stále apelovali na to, aby sa v Európe rozširovala nabíjacia infraštruktúra a rozbehol trh aj vďaka prítomnosti dotácií. Nie sú teda za súčasnú situáciu zodpovedné hlavne členské krajiny Európskej únie, ktoré si koniec koncov rok 2035 sami vytýčili?
Z nášho pohľadu určite áno. Nemusíme pritom chodiť ďaleko do zahraničia. Na Slovensku máme aktuálne výzvu za 20 miliónov eur z plánu obnovy na stavbu nabíjacej siete pri diaľničných úsekoch, ktorá sa čerpá pomaly. A keďže ide o plán obnovy, ktorý mal svoj harmonogram čerpania, tak nastávajú dôvodné obavy, či tieto prostriedky dokážeme minúť. Nemáme odpoveď ani na to, ako bude vyzerať nabíjanie elektromobilov napríklad v mestách. Ešte horšie z môjho pohľadu je, ak počujeme niektorých politikov hovoriť o tom, že možno touto cestou nakoniec ani nepôjdeme, prípadne budeme predtým stanovené míľniky posúvať.
Hneď sa k tomu dostaneme. Z môjho pohľadu totiž s touto témou súvisia aj nedávne vyjadrenia oceliarskych gigantov ako Thyssenkrupp a Arcelormittal. Hutníci v Európe totiž aktuálne čelia veľkej dopytovej kríze a zároveň predávajú emisné povolenky, aby prežili. A do toho tieto veľké spoločnosti otvorene hovoria, že prehodnocujú svoje dekarbonizačné projekty za miliardy eur. Hrozí teda, že tu uvidíme akúsi politickú emisnú otočku?
Odrazím sa od výroby automobilov. Títo výrobcovia sa zaviazali, že svoje výroby transformujú, vykonali obrovské investície a aktuálne sedia na obrovských dlhoch, ktoré treba splácať. Táto situácia ich v mnohých závodoch dostáva do nemalých strát. A do toho zároveň počúvajú rôznych politikov, že vopred nastavené ciele by sa mohli meniť. Následne sa môžeme pozrieť na oceliarstvo. To má v zásade túto veľkú transformáciu ešte len pred sebou a do toho počúva tých istých politikov, že vopred danou cestou nakoniec možno ani nepôjdeme. Treba sa vcítiť do ich kože. Ak totiž napríklad oceliari sa vydajú cestou obrovských investícií do dekarbonizácie výroby a nakoniec pôvodne plánované ciele zmeníme, tak to pre niektorých môže znamenať bankrot. Ak teda budú európski politici naďalej vajatať, tak sa ani nemôžeme týmto firmám čudovať, že sa do týchto obrovských projektov nepúšťajú.
Globálna šéfka značky Peugeot Linda Jackson v rozhovore pre HN uviedla, že z ich pohľadu je akákoľvek zmena doteraz nastavených emisných cieľov nepredstaviteľná. Výrobcovia sa podľa nej mali čas prispôsobiť, investovali obrovské zdroje, a teraz prichádza čas ich zúročovať. Zároveň sú tu však aj takí, ktorí tvrdia, že by sme mali v tomto smere robiť zmeny. Nedostali sme sa do situácie, keď je jedna cesta horšia ako tá druhá?
Treba povedať, že v začiatkoch, keď sa niektoré emisné ciele kreovali, tak aj s dovetkom, ktorý hovoril o tom, že niektoré emisné ciele nateraz nevieme technologicky splniť a bude na ich splnenie potrebný vývoj nových technológií. Do určitej miery teda stanovené ciele bude potrebné upravovať. Hovorí o tom aj Antverpská deklarácia, na ktorej sa Európska komisia spolu s priemyslom dohodli. Jej obsahom bolo aj to, že ak sa priemysel pustí do transformácie, participovať musí aj verejná správa.
Spomínali ste problémovú legislatívnu nepredvídateľnosť. Kde vy vidíte najväčší problém?
Príkladov je mnoho. Často chýba dialóg, čo je na škodu. Ak si len zoberiete konsolidačný balíček a nešťastnú transakčnú daň, tak bez diskusie, medzirezortného pripomienkového konania, bolo všetko schválené, prijaté a počas mesiaca sa musí opäť otvárať. Pritom sme na tieto problémové časti vopred poukazovali, čiže sme mohli tomuto celému opravnému procesu predísť.
Predpokladám, že rovnaký princíp platí aj pri športových poukazoch.
Tie sú tiež dobrým príkladom. Idú do druhého čítania, poslaneckým návrhom, bez diskusie. Keď sme sa aj ohradili, viacerí ešte ráno tvrdili, že sa im to nepozdáva, no v konečnom dôsledku poobede hlasovali za tento návrh všetci. Pritom si stojím za tým, že táto legislatíva má toľko medzier, že aplikácia do praxe bude mimoriadne ťažká. Otázka je, aké sú povinnosti športových klubov, či sa to vzťahuje na športové podujatia, ako bude vyzerať archivácia, na koho sa tento nástroj vzťahuje, kto je prijímateľom, kto to vypláca a podobne. Sme pritom v čase konsolidácie, a toto je populistické opatrenie, ktoré je hodené na náklady niekoho iného.
Je v rámci konsolidácie najväčším problémom transakčná daň? Bola by prípadne ešte vyššia DPH pre vás schodnejšia?
Podľa nás by bolo jednoduchšie, ak by sme zdvihli daň z pridanej hodnoty na úroveň 24 či 25 percent na prechodné obdobie s garanciou jej návratu na pôvodnú úroveň. Bolo by to jednoduchšie a predvídateľnejšie. Problémom transakčnej dane je to, že sme jediní v eurozóne, kto ju bude mať. Inšpirovali sme sa Maďarskom, no to nie je v eurozóne. To je riziko pri získavaní investícií.
Viete o niekom, koho by toto odradilo od investovania na našom území?
Vieme minimálne o mnohých firmách, ktoré zvažovali alebo už realizovali presun svojej výroby napríklad do Českej republiky. Vrátim sa však ešte k transakčnej dani. Ide o nový prvok, bude trvať, kým sa ujme, a je tu navyše riziko, že táto nová daň sa bude v čase meniť. Časom nám nikto negarantuje, že sa nebude zdvíhať, že sa bude platiť aj z kartových operácií a podobne. A ja si osobne myslím, že podobné zmeny sa udejú už do roka.
Nie je jedným z najväčších problémov aj fakt, že samotná transakčná daň z princípu zdaňovania obratu doľahne aj na tých, ktorí skončia v strate? To, mimochodom, aktuálne v priemysle nie je až také výnimočné. Nebude aj toto vyháňať firmy za naše hranice?
To bolo zrejme cieľom tejto dane. Zdaniť aj tých, ktorí nemajú dobré výsledky. Dosah bude závisieť aj od typu podniku. Prioritne to bude vplývať na malé a stredné firmy, ktoré dodávajú väčšie množstvo výrobkov väčšiemu množstvu spotrebiteľov. Budú mať veľa obratov v malých výškach a tento typ podnikov to pocíti najviac. Daň je totiž zastropovaná a nad 10-tisíc eur sa vždy zaplatí maximálne 40 eur za konkrétnu platbu. Ak si teda veľká firma objedná dodávku ocele za päť miliónov eur, vplyv na ňu bude výrazne nižší, ako keď malý podnikateľ bude robiť konečnému zákazníkovi v menších sumách, tak opatrenie pocíti omnoho viac.
Ako ste hľadeli aj na zvyšovanie dane z príjmov z 21 na 22 percent?
Najväčším problémom z nášho pohľadu je, že bola aplikovaná na takzvané veľké spoločnosti. Tie sme definovali ako firmy, ktoré majú obrat nad milión eur. Firma s obratom nad milión eur ani náhodou nie je veľká. To pokojne môže byť čerpacia stanica na hlavnom ťahu či menšie mestské potraviny. Ak by sme hovorili o milióne eur v zisku, bola by to úplne iná debata.
Spomínali ste odlev investícií. Dá sa povedať, o koho ide?
Nemáme to s týmito firmami dohodnuté, preto ich nechcem menovať. Príkladom je však, že bratislavský svetový výrobca softvérovej ochrany tiež presúva svoje pôsobenie do Česka. Aj v priemysle je veľa firiem, ktorých výroba sa presúva do iných krajín. Dôvodom je legislatívna predvídateľnosť aj vysoké ceny energií oproti iným členským krajinám. Energia vo Francúzsku je päťnásobne lacnejšia pre podnikateľov.
Ktoré priemyselné podniky odišli zo Slovenska? Hovoríme o spoločnostiach, ktoré majú najmä jednoduchšiu zákazkovú výrobu napríklad pre automotive?
Zjednodušene je to tak. Hlavne tí, ktorí majú viacero výrobných prevádzok vo viacerých krajinách, si rýchlo spočítajú náklady a podľa toho sa aj zariadia. Tento proces bude postupný. Poznáme aj konkrétny prípad. V septembri sme riešili firmu s miliónovým obratom, ktorá mala desať percent zisk. Z neho mu tretinu odoberie konsolidačný balíček. Nemôžeme sa preto čudovať, že tento majiteľ zvažuje odchod za hranice, prípadne to, či firmu vôbec nezatvorí. Mnoho firiem nám hlásilo, že zároveň nevie, čo iné urobiť s týmto nákladom, ako ho preniesť do koncovej ceny výrobku, čo sa prejaví na inflácii.
Ako je možné, že na Slovensku máme drahšie energie? Kvôli vyšším poplatkom, ktoré sa podieľajú na koncovej cene energie?
Áno, aj. Taktiež kvôli tomu, že trh s energiami v Európe nie je harmonizovaný a vidíme tu viacero konceptov. Vo Francúzsku napríklad hlinikáreň situovaná vedľa atómovej elektrárne nakupuje energiu za 40 či 50 eur za megawatthodinu. Francúzsko jednoducho profituje z veľkého podielu atómovej energie na celkovom energetickom mixe. Nevidím dôvod, prečo by sme ako krajina s najväčším podielom jadra po Kanade a Francúzsku nemohli profitovať rovnakým spôsobom. Na Slovensku sú v tom istom čase ceny na úrovni 100 až 110 eur. Konkurovať pritom takémuto výrobcovi na jednotnom trhu je mimoriadne ťažké.
Systém, ktorí spomínate, má názov ARENH. Ide o vymyslené koleso. Nemôžeme ho okopírovať?
Pýtate sa na zlej adrese. My to, samozrejme, dlhodobo navrhujeme. Tento problém sa naplno prejavil až po začiatku energetickej krízy, keď sme my v jadrovej elektrárni vyrobili megawatthodinu za 50 eur a na Lipskej burze sa táto cena mimoriadne predražila. Konečná cena sa totiž určuje podľa ceny takzvaného najšpinavšieho zdroja. To znamená, že ak energiu vyrobíte z uhlia, musíte zaplatiť za emisné povolenky. Táto megawatthodina je teda predražená a za ňu sa predáva všetka energia vrátane tej omnoho lacnejšej jadrovej.
Doplácame teda na zlé strategické rozhodnutia Nemcov? Tí chceli vypnúť jadro a spoľahnúť sa na výrobu energie zo zemného plynu a z obnoviteľných zdrojov a namiesto toho museli naštartovať uhoľné elektrárne.
Každý štát má inak nastavené podmienky. Ak sa porovnáme s Nemcami, tak tí majú vyššie ceny energií pre obyvateľstvo ako pre priemysel. Dôvod je prostý: aby bol nemecký priemysel konkurencieschopný a aby obyvateľstvo bolo motivované k úspore a investíciám do energetickej efektívnosti. Priemysel je motivovaný tiež cez emisné povolenky a cez ESG, ktorého výsledok bude v podnikoch rozhodovať o tom, či dostanú lacnejšie alebo drahšie úvery od bánk. Čo sa týka Nemcov, tak doplácame na rozhodnutia pri kreovaní vlády pani Merkelovej so Stranou zelených. Tí išli do vlády za podmienky vypnutia jadra. Idea bola čo najviac využívať obnoviteľné zdroje a výkyvy pokrývať vďaka výrobe energie z lacného ruského plynu. Ten však pominul, a tak sa naštartovali uhoľné elektrárne. Na celosvetovom znečistení ovzdušia pri výrobe energie sa až 75 percentami podieľa celkovo päť percent elektrární. Všetky z týchto piatich percent sú uhoľné elektrárne.
Čo čaká priemysel z vášho pohľadu v budúcom roku?
Primárne vyrovnávanie sa s dosahmi konsolidačného balíčka.
Čím by sa dalo v budúcom roku slovenskému priemyslu najviac a rýchlo pomôcť?
Opisovaním zo zahraničia, najmä z vyspelých západných štátov. Sme na jednotnom trhu a potrebovali by sme jednotné podmienky. Podobné ceny energií, daňovo-odvodové zaťažovanie, priťahovanie inovatívnych výrobcov, ako napríklad výrobcov čipov, aby sme čo najviac diverzifikovali riziká.
Článok prevzatý z HNonline.sk.
Hospodárske noviny
