Posledné roky sa nesú v znamení dekarbonizácie. A je to tak správne. Čím menej uhlíka vypustíme do ovzdušia, tým lepšie sa nám bude žiť. Nejde len o globálne otepľovanie planéty, ale aj o každodenný život, v ktorom centrá mnohých veľkých miest pokrýva smog z dopravy.
Dekarbonizácia je pre priemysel veľkou výzvou, ale aj príležitosťou. Chceme dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, ale zároveň musíme chrániť naše podniky a pracovné miesta. Hľadáme tak rovnováhu medzi ekológiou a ekonomikou.
Ak sa nám to nepodarí, dopadne to tak ako v žiarskej hlinikárni či oravskej železiarni. Je smutné, že napriek niekoľkoročným výzvam priemyslu situáciu neriešime, až kým nie sú ľudia na úrade práce. A niekedy ani potom nie.
Často pritom stačí len nastaviť rozumné a vyvážené pravidlá a nepreberať legislatívu EÚ prísnejšie, ako je potrebné. Napríklad keď Únia v pravidlách podpornej schémy požaduje využitie bezemisných zdrojov energie a my ich prepíšeme ako obnoviteľné. Šmahom pera tak (zbytočne) vylúčime jadrovú energiu, ktorá u nás zabezpečuje takmer 60 percent lacnej a čistej energie.
Keď som na začiatku hovoril o dekarbonizácii ako príležitosti pre priemysel, tú vidím najmä v zavádzaní obnoviteľných zdrojov energie – solárnej, veternej či geotermálnej. Samozrejme, musíme sa vyhnúť vymieňaniu černozeme za solárne elektrárne, to máme dúfam už za sebou. Nič však nebráni tomu, aby každá väčšia strecha mala na sebe solárne panely, ktoré by čiastočne kompenzovali spotrebu budovy pod ňou.
Veľký potenciál vidím aj v rozvoji veternej energie. Ako obyvateľ „ufúkanej“ Petržalky nemám pocit, že by bol u nás menší vietor ako v susednom Rakúsku, kde turbíny rastú ako huby po daždi. Opäť k tomu môžeme pristúpiť rozumne a na začiatok vytypovať tzv. go to zóny, v rámci ktorých by sme v jednom územnom konaní určili oblasti, kde by veterná elektráreň nikomu neprekážala.
Investorov, ktorí by takéto zóny privítali, je množstvo. Ak ich neponúkneme, musia každý jeden projekt schvaľovať samostatne, na zelenej lúke a od bieleho stola.
Narážajú pritom na problémy, akými sú napr. nedostatočné prideľovanie kapacity na pripojenie obnoviteľného zdroja do siete či faktické zakopanie elektrického kábla medzi elektrárňou a miestom pripojenia. To je väčšinou niekoľko sto metrov ďaleko a cesta vedie cez množstvo súkromných pozemkov. Kým sa im to celé podarí, roky plynú, svet sa točí a my spaľujeme uhlie.
Samozrejme, obnoviteľné zdroje nám nebudú stačiť, ani keby sme nimi pokryli polovicu Slovenska. Je to však kúsok, ktorý pomôže postaviť celú skladačku. Tá sa nazýva uhlíkovo neutrálna Európa do roku 2050. V nej vypustíme iba toľko uhlíka, koľko sme schopní zachytiť a dostaneme sa tak na pomyselnú, pozitívnu nulu.
Andrej Lasz
