Čo Vás najviac trápi vo Vašom sektore?
Ako každý, aj my v ZSPS považuje svoj sektor za najdôležitejší. Vychádzame zo slov Európskej komisie, ktorá hovorí o tom, že stavebníctvo je kľúčovým odvetvím pre transformáciu Európy na trvalo udržateľný kontinent. Ďalej prízvukuje, že národné vlády musia stavebníctvu venovať náležitú pozornosť. Čo nás trápi je, že stavebníctvo nemá na Slovensku jedného pána, v súčasnosti nikto nemá gesciu stavebníctva ako sektora, či stratégiu stavebníctva. Problematika je roztrieštená na viacero ministerstiev, z ktorých si každé rieši tú svoju partikulárnu časť a nikde sa to nestretá a to napriek tomu, že dlhodobo je 50 % objemu stavebných výkonov vo verejnom záujme pre verejných klientov.
K tým najpálčivejším problémom patrí dlhodobá stabilita a perspektíva. Či už investuje priamo štát do energetickej či dopravnej infraštruktúry, alebo mestá, obce a kraje do občianskej infraštruktúry. Štát by sa teda mal vo vlastnom záujme zaujímať, aké podmienky pre stavebníctvo dlhodobo sú, či už myslíme podmienky legislatívne, technické alebo rozvoj ľudských zdrojov a perspektívy z hľadiska podnikateľských príležitostí. Toto sa na Slovensku nedeje.
Keby ste to porovnali so zahraničím?
Ostatné štáty sa oveľa lepšie vyrovnali s covidom aj energetickou krízou práve aj orientáciou na stavebníctvo a verejné investície. Práve v čase krízy môže stavebníctvo výrazne pomôcť naštartovaniu ekonomiky. Podiel stavebníctva na Slovensku dlhodobo predstavoval asi sedem percent HDP, počas posledných kríz sa zmenšil na menej než päť percent. Zatiaľ čo v okolitých štátoch naopak podiel rástol a tým aj pozitívny vplyv na ekonomicke cez multiplikačné efekty. Aj toto je príčinou, že na Slovensku narastá investičný dlh. Pritom v Českej republike sa ten podiel zvýšil zo siedmych na osem percent, v Poľsku na 9,5 percenta. Toto sa prejavuje aj v súkromnom stavebníctve, kde sa problémy kopírujú a banky sú opatrnejšie pri poskytovaní financovania projektov. Samostatnou kapitolou je bytová výstavba, kde aktuálne trvá prepad, pretože sa nepripravujú nové projekty a investori čakajú, ako sa bude situácia vyvíjať.
Stretáva sa aj stavebníctvo s nedostatkom pracovníkov?
Áno, ďalším problémom je nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Pokiaľ má štát zámery a potreby pre stavebníctvo, mal by sa priemerne zaujímať aj o to, kto bude tie stavby pripravovať. Vnímame tu veľmi nízku spoluprácu pri dlhodobom zabezpečovaní pracovných síl, najmä mladých ľudí do vzdelávacieho procesu, ale aj potrebného zvyšovania kvalifikácií. My spolupracujeme so školami a vzdelávacími inštitúciami, máme pripravené inovované učebné programy pre stredné aj vysoké školy. Máme rekvalifikačné programy aj programy na zvyšovanie kvalifikácie na nové technológie, a na to potrebujeme spoluprácu štátu, čo sa nám zatiaľ nedarí, je to ťažkopádne a zdĺhavé. Stretávame sa s rigiditou.
Veľkým problémom je aj to, že stavebníctvo nie je považované za sektor, v ktorom je možné realizovať inovácie. Veľmi ťažko sa nám presadzujú projekty na prípravu inovatívnych riešení najmä v oblasti výstavby, kde potrebujeme upgradovať organizáciu výstavby, implementovať moderné výrobné postupy a technológie. Máme na to len minimálny priestor. Výzvy sú často zamerané na strojársky a elektrotechnický priemysel či IT, takže sa nám nedarí spĺňať podmienky účasti projektových výziev. Napriek tomu že sme zapojení a úspešní v riešení viacerých európskych projektov.
Ako tieto problémy vnímajú samotní podnikatelia v stavebníctve, ktorých zastupujete?
Vnímajú veľké nožnice, ktoré sú roztvorené medzi proklamovanými víziami a medzi realitou, teda koľko verejných zákaziek je reálne vypisovaných. Dôsledkom neistoty potom je, že chýba dlhodobý rozvoj a firmy sa boja investovať do technológií, ísť do inovácií, pretože nevedia, či sa im to zaplatí, keďže nemajú perspektívu na potrebné obdobie. A to je problém Slovenska, že postupne zastarávame a neustále si konzervujeme tradičné technické prístupy, ktoré sú do budúcnosti neudržateľné z hľadiska produktivity, nákladov aj trvalej udržateľnosti. A tieto riziká sa časom zvyšujú. No a napomáha tomu aj fakt, že štát doteraz obstaráva tých svojich 50 percent zákaziek predovšetkým za najnižšiu cenu bez ohľadu na technologickú, kvalitatívnu a technickú úroveň zhotovenia a podmienok. A to je problém, pretože sa konzervuje priemernosť a najlacnejšie postupy, ktoré vytláčajú inovácie. Takže kto investuje do svojho rozvoja, stáva sa nekonkurencieschopným, lebo ten najlacnejší, najjednoduchší má najväčšie šance vyhrať zákazku, čo je proste zlé z hľadiska perspektívy.
Aké aktivity v súčasnosti zamýšľate/podnikáte, ktoré majú za cieľ zlepšiť stav, na ktorý poukazujete?
Predovšetkým sme veľmi aktívni v príprave strategických koncepčných dokumentov v oblasti budúcej štruktúry a potrieb vzdelávania. Máme učebné, študijné aj rekvalifikačné programy. Zároveň ale hovorím, že nie je možné to nechať len na trh, aby si s tým poradil, pretože by to trvalo veľmi dlho. Štát si zároveň musí takúto kvalifikovanú prácu objednávať.
Ďalej je to otázka podmienok podnikania, predovšetkým verejné obstarávanie, kde máme inovatívne riešenia a metodiky viackriteriálneho obstarávania na ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku aj s podmienkami trvalej udržateľnosti. Snažíme sa, aby verejní obstarávatelia si tieto metodické postupy osvojili.
Pripravujeme aj technické postupy a adaptujeme podniky na nové podmienky, napríklad v oblasti taxonómie. Pripravili sme vzdelávanie podnikov či kalkulačku uhlíkovej stopy. Máme celý rad aktivít, ako sú konferencia, snažíme sa podchytiť mladých ľudí a propagovať stavebníctvo ako odvetvie, aby sme zvýšili jeho spoločenskú váhu.
Inšpirujete sa pri vedení zväzu krokmi podobnej asociácie v zahraničí?
Zväz stavebných podnikateľov Slovenska je dlhodobo členom FIEC, teda Európskej federácie stavebného priemyslu, ktorá združuje členské aj niektoré nečlenské štáty Európskej únie, ako je napríklad Nórsko alebo Ukrajina. Každá národná federácia tu je zastúpená. Tiež funguje na tripartitnom systéme. Spolupracujeme tiež s českými kolegami, ale napríklad aj s poľskými či bulharskými a intenzívne spolupracujeme v rámci FIEC. (P. Kováčik je v súčasnosti viceprezidentom FIEC, pozn. redakcie).
Ako sa Vašim členským firmám podniká na Slovensku oproti zahraničiu, keď porovnáte hlavné rozdiely?
Hlavný problém v oblasti súkromného stavebníctva je dlhotrvajúce povoľovanie stavieb, prístup úradov alebo stavebný zákon. Dotknuté orgány nie vždy dodržiavajú lehoty, vyjadrenia nie sú vždy profesionálne spracované, čiže je to taká neprofesionalita. A vo všeobecnosti povoľovacie procesy, ktoré sú na Slovensku veľmi dlhé a nemáte jasný výsledok, čo mnohí zahraniční investori nechápu a mnohí odchádzajú, resp. ani neprídu, pretože nie sú ochotní akceptovať takýto stav. To, samozrejme, zvyšuje spoločenské náklady na investície. Pokiaľ máte dobu prípravy päť rokov namiesto dvoch a celú dobu máte v projekte viazané financie, tak to všetko sa premieta vo vyššej cene takejto investície. Týka sa to aj cien bytov, ktoré sú o to väčšie. Napríklad kolegovia v Českej republike, ktorá má podobné problémy, spočítali, že keby sa táto doba skrátila na tri roky, tak by cena spadla o 50-70 eur na meter štvorcový. Problémom sú aj inflačné doložky, ktoré prispievajú k zbytočne zvýšeným rizikám, ktoré v zahraničí nie sú.
Ako vnímate Vašu spoluprácu s APZD?
Spolupráca je veľmi dobrá. Veľmi si vážime najmä odbornú podporu, či už na úrovni legislatívy alebo na úrovni sociálneho dialógu, komunikácii s ostatnými partnermi a nakoniec aj na úrovni komunikácie s vládou a jednotlivými ministerstvami. Takmer neviem povedať, čo by sa z pohľadu APZD dalo robiť ešte lepšie.
Čím trávite čas, keď nepracujete? Nájdete si čas na koníčky?
Venujem sa predovšetkým rodine. Medzi koníčky by som uviedol šport, bicykel, lyže, ale vždy tak, aby rodina zo mňa aj niečo mala.
APZD
